Hore kopcom, dolu kopcom
V Banskej Štiavnici by ste rovinu hľadali márne. Ak sa tu chcete dostať z bodu A do bodu B, musíte ísť buď hore, alebo dolu kopcom. A taká je aj história mesta. Zlaté časy sa často striedali s pohromami, bojmi či úpadkom baníctva. Štiavnica sa však vždy mohla spoľahnúť na obrovskú silu, ktorá zakaždým dokázala postaviť mesto na nohy. Je to sila jeho obyvateľov. História o nej nehovorí, ale naše príbehy áno.
Listina z roku 1275 vydaná mestskou kanceláriou Banskej Štiavnice o vrátení kostola sv. Mikuláša dominikánom. Na Slovensku je to najstaršia listina vydaná mestskou kanceláriou s najstarším vyobrazením mestského erbu v rámci kráľovstva a pečať s baníckymi znakmi je najstaršou svojho druhu v Európe. Zdroj: Maďarský národný archív
Keď je všetko zlato, čo sa blyští
Lesk zlata a striebra odpradávna lákal ľudí do týchto končín. V najstarších dobách bolo síce najpopulárnejšie železo, ale v stredoveku to boli práve drahé kovy, čo poháňalo ľudí k vytvoreniu mesta v nepohodlných kopcoch. Uhorský panovník Belo IV. potreboval banskú lokalitu kvôli razeniu mincí. Najneskôr v rokoch 1237 - 1238 udelil Banskej Štiavnici mestské výsady, aby bola podriadená priamo panovníkovi, nie šľachte a stolici.
Tatársky vpád
Že je Štiavnica slobodným mestom, zabudli povedať Tatárom. Ich vpádom v rokoch 1241 – 1242 sa prerušil sľubný rozvoj baníctva. No keď sa krajina dala dohromady, banícke kladivká a želiezka sa opäť rozozvučali pod zemou a na prelome 14. a 15. storočia už bola Banská Štiavnica jedným z najdôležitejších hospodárskych centier Uhorska.
Za dobrotu na žobrotu
V rokoch 1424 – 1548 boli banské mestá vénnym majetkom manželiek uhorských panovníkov. Nie vždy sa však oplatilo prejavovať im vernosť. Napríklad keď sa vdova po kráľovi Albertovi pochytila s Vladislavom I., Štiavnica stála na Alžbetinej strane. Za to jágerský biskup Šimon Rozgoň s Ladislavom Čechom z Levíc vtrhli v roku 1442 do mesta. V tom čase tu vypukol požiar a o rok neskôr zasiahlo Štiavnicu zemetrasenie. Opäť sa však pozviechala a v roku 1487 už prilepšila kráľovskému dvoru o vyše 8963 hrivien striebra, teda približne 2200 kg.
Jajže, Bože, strach veliký
Keď v 16. storočí začali Uhorsko gniaviť Osmani (Turci), mnohí štiavnickí boháči ušli do Nemecka a mesto míňalo obrovské sumy na obranu. V 17. a začiatkom 18. storočia sa nechávalo vyciciavať protihabsburskými povstalcami aj cisárskymi vojskami – podľa toho, kto z nich akurát obsadil Štiavnicu. Trápenie obyvateľov vyvrcholilo morovou epidémiou v roku 1710. Tá polovica obyvateľstva, ktorá ju prežila, si vychutnala zaslúžený rozkvet. Po uzavretí mieru v Satu Mare (1711) baníctvo začalo postupne opäť prosperovať a Štiavnica sa počtom obyvateľov stala tretím najväčším mestom v Uhorsku (80. roky 18. storočia).
Návrat do budúcnosti
Od prvej polovice 19. storočia začalo štiavnické baníctvo upadať. Mnohé pokusy o jeho záchranu definitívne skončili v roku 1993. V tom istom roku však Banskú Štiavnicu a technické pamiatky v jej okolí zapísalo UNESCO na Listinu svetového kultúrneho a prírodného dedičstva. Mesto sa tak oficiálne stalo jedným z najvzácnejších na našej planéte. Jeho slávna história láka čoraz viac obdivovateľov. Štiavnica už po niekoľký raz úspešne vstáva z popola. Jej minulosť sa stala jej budúcnosťou.
Rodinné striebro Turzovcov
Nie všetko, čo na prvý pohľad vyzerá ako prínos pre baníctvo, musí byť skutočným prínosom. Po príklad si stačí odskočiť na koniec 15. storočia do rodiny Turzovcov. Najprv banským mestám ponúkli technické riešenia na odčerpávanie banských vôd. A potom sa postarali o jedno z najväčších baníckych povstaní.
Turzovci vždy vedeli šikovne využiť dieru na trhu aj v kráľovskom mešci. Keď sa ukázalo, že Vladislav II. je chudobný ako kostolná myš, dobrosrdeční Turzovci požičali jeho výsosti 200-tisíc zlatých, za čo dostali do zálohy kremnickú mincovnú komoru s pôsobnosťou na 12 stolíc a ešte aj banskobystrickú, banskoštiavnickú a kremnickú banskú komoru vrátane mincovne. Ján Turzo sa stal dokonca hlavným komorským grófom. Keď baníctvu chýbal investičný kapitál, Turzovci ho zohnali za pomoci finančníkov Fuggerovcov. Keď Štiavnica potrebovala olovo, spravili zo seba jeho výhradných dovozcov za nevýhodné ceny. Ďalej sa pričinili o technický rozvoj baníctva, hutníctva aj mincovníctva, výrazne sa nabalili na vývoze medi, určovali menovú politiku štátu, donútili banské mestá podpísať sľub vernosti a ovládali proces záverečného zrýdzovania zlata (cementáciu), ktorý bol výrobným tajomstvom kremnickej mincovne. A to stále nie je všetko. Aby Turzovci platili kráľovi za nájmy v Kremnici čo najnižšie nájomné, uchýlili sa k účtovným podvodom. Štiavnica začala mať Turzovcov plné zuby, hoci sa v nej nikdy neukázali a ovládali ju len prostredníctvom svojho manažéra, ktorému sa vtedy hovorilo faktor. Štiavnickí ťažiari sa spojili s kremnickými a napísali sťažnosť kráľovnej Márii, aby klepla Turzovcom po prstoch. A aj klepla: Ukončila ich nájom aj komorskogrófsku kariéru v Kremnici a banské mestá zbavila povinnosti prisahať Turzovcom vernosť. Dielo dokonali baníci, ktorých pobúrilo, ako Turzovci narábali s baníckymi železnými rezervami v bratskej pokladnici a ako začali raziť nehodnotné mince, za ktoré sa nedali kúpiť ani základné životné potreby. Pobúrenie viedlo v roku 1525 k jednému z najväčších baníckych povstaní, ktoré ukončilo turzovskú vládu.
Zázraky na počkanie, nemožné do troch mesiacov
Po každom náročnom období v histórii vedela Banská Štiavnica znova rozkvitnúť. Niekedy pomalšie, inokedy rýchlejšie. Po protihabsburských povstaniach a morovej nákaze zdrvené mesto pozdvihli reformy, ktorých výsledky sa prejavili v druhej polovici 18. storočia. A keď sa v roku 1751 rozhodol navštíviť stredoslovenské banské mestá cisár František Štefan Lotrinský, Štiavnica sa dokázala rozžiariť extrémne rýchlo.
Je až neuveriteľné, aké množstvo práce sa dá zvládnuť za niekoľko mesiacov pod hrozbou cisárskej návštevy. Od začiatku marca 1751, keď služobnú cestu panovníka prerokoval Hlavný komorskogrófsky úrad, do 3. júna, keď sa cisárska návšteva začala, dokázali usilovní Štiavničania nemožné: Dokončili výstavbu kalvárie, postavili slávobrány, domy na mnohých uliciach dostali nové fasády, opravili im strechy, povymetali komíny, vydláždili sa cesty, opravili mosty, namontovali pouličné lampy. Z Kammerhofu sa stal barokový palác a rekonštrukcie sa dočkal aj Hellenbachov dom (Berggericht), kde cisárovi zriadili apartmán, do ktorého mu priviezli postele priamo z Viedne. Aby sa jeho výsosť nemusela driapať po rebríkoch, v dedičnej štôlni Glanzenberg stihli vytesať do kameňa cisárske schody, ktoré ju spájajú s Hornou Svätotrojičnou štôlňou a 40 metrov pod povrchom zeme rozšírili priestor na križovatke viacerých štôlní. Medzitým prešlo výcvikom 100 nových ozbrojených haviarov. A keďže ich bolo treba navliecť do slávnostných uniforiem, deň a noc pracovali krajčíri nielen zo Štiavnice, ale aj širokého okolia a pri výrobe čižiem museli obuvníkom pomáhať aj kováči. Stihnúť bolo treba slávnostný odev aj pre samotného cisára, v ktorom mal sfárať do podzemia. Postaral sa oň krajčírsky majster Juraj Himlreich. Plánovaný presun cisárskeho sprievodu z Viedne do stredoslovenských banských miest prispel k výraznému zlepšeniu stavu cestných komunikácií – mnohé z nich totiž neboli na úrovni potrebnej pre vznešené panstvo, a tak sa na ich opravu vyčlenili tisícky zlatých. Aj v mincovniach vo Viedni a v Kremnici mali pred cisárskou návštevou plné ruky práce. František Lotrinský nezaprel v sebe fanúšika numizmatiky a vyčlenil celých 8000 zlatých na výrobu pamätných medailí pre významnejších adresátov a aj na razbu obehových mincí na rozhadzovanie medzi baníkov, hutníkov a ďalších pracovníkov banských komôr. Záujem o medaily a mince bol taký veľký, že ich museli dodatočne raziť aj po návrate cisára do Viedne. Nuž, ak sa hovorí, že cisárske návštevy sa zaslúžili o rozvoj banských miest, určite je to pravda v mnohých smeroch.
