Voda, čo drží baníctvo nad vodou
Tajchy. Dnes malebné miesta na kúpanie a korčuľovanie, kedysi najdokonalejšia banská vodohospodárska sústava, ktorá pomohla odvodniť zatopené bane. V 18. storočí zhromažďovala viac vody než hociktorý iný podobný systém na svete. Ako je to možné? Veď okolo Štiavnice je len hŕstka prameňov a skromných potokov. Za geniálnou sústavou nádrží a jarkov hľadajte najmä Hellovcov a Samuela Mikovíniho.
Kde sa piesok lial...
Tajchy v okolí Banskej Štiavnice existovali už začiatkom 16. storočia. Vtedy slúžili najmä ako zásobáreň vody aj pre prípad požiarov. Veľká Vodárenská hasila aj vtedy, keď nebolo treba: Jej hrádza sa dvakrát pretrhla (1633, 1725), zabíjala ľudí, strhávala domy a zaniesla bahnom dvory a pivnice. Kým prišiel na svet nápad využiť tajchy na odčerpávanie vody z baní, museli túto úlohu zvládať banskí robotníci. Napríklad v roku 1687 v Hornej Bieberovej štôlni z celkového počtu 2173 baníkov sa až 720 venovalo výlučne vode. Ťažba bola čoraz nevýhodnejšia, no vrchnosť ju chcela zachovať stoj čo stoj. Preto sa hútalo, ako sa banských vôd zbaviť rýchlo a lacno.
Konečne v suchu
Chýry o problémoch štiavnického baníctva prilákali mnohých vynálezcov. No všetci pohoreli. Až okolo roku 1693 prišiel na scénu Matej Kornel Hell vo funkcii hlavného banského strojmajstra. Najprv ohúril novým typom konského gápľa, potom výstavbou vodných nádrží a nakoniec synom Jozefom Karolom, ktorého vodnostĺpcový čerpací stroj bol svojho času najefektívnejším čerpacím strojom na svete a úspešne sa šíril do mnohých baníckych centier. Ešte ďalej to dotiahol Samuel Mikovíni. Naprojektoval veľmi spoľahlivé a ekonomické vodné nádrže a desiatky kilometrov zberných a náhonových jarkov, aby presúvali vodu vždy tam, kde bolo treba. Mikovíniho diela prekonali v čase svojho vzniku svetovú úroveň vodného staviteľstva. Tajchy dokonca zvalcovali konkurenciu parných strojov a slúžili až do nástupu elektriny. Posledný tajch využívali na banské účely v Hodruši až do začiatku tohto storočia.
Pýcha Štiavnice aj Slovenska
Tajchov bolo nakoniec vybudovaných okolo 70. Stavba geniálnych vodných diel nie vždy prebiehala rovnako geniálne. Napríklad pri tom Kolpašskom sa nedodržal Mikovíniho projekt a to sa vypomstilo na priesakoch a trhlinách. Aj pri výstavbe Richňavskej nádrže sa objavili netesnosti, preto Mikovíni navrhol rozdeliť tajch na dva, ako to zamýšľal v prvej verzii projektu. Richňava sa budovala veľmi usilovne – v roku 1740 tam pracovalo až 5283 ľudí. Zato keď sa v roku 1775 začalo budovať Počúvadlo, v prvý deň nastúpilo do práce iba 6 robotníkov. Aj neskôr bolo Počúvalo viac dielom žien než mužov – vraj kvôli nízkym platom. Nuž, očividne sa nerátalo s tým, že tajchy sa raz dostanú do Zoznamu kultúrneho a prírodného dedičstva UNESCO.
Easy as Hell
Keď v roku 1693 prišiel do Banskej Štiavice Matej Kornel Hell, málokto tušil, že bude pre baníctvo hotovým požehnaním. Hell zachraňoval bane pred spodnými vodami, pred vrchným veliteľstvom Rákociho povstalcov a ešte aj pred Dvorskou komorou. A popri tom zabezpečil, aby sa Karol VI. blysol v histórii ako rozvážny panovník.
Pred príchodom M. K. Hella sa v baniach používali konské gáple s lomeným kľukovým hriadeľom, ktorý bol mimoriadne poruchovou súčiastkou. Hellovi napadlo skonštruovať gápeľ bez nej. Odborníci testovali zariadenie celých 9 týždňov, aby pripustili, že nemá chybu. Ďalším svojím vynálezom Hell ubránil závod Horná Bieberova štôlňa pred Rákociho ľuďmi, ktorí gniavili Štiavnicu od roku 1703. Keď bane zaplavila voda, povstalci ich chceli zničiť nadobro. Ale Hell ich svojím čerpacím strojom presvedčil, že voda z baní zmizne. Keď sa peniaze vyčlenené na obnovu Hornej Bieberovej štôlne minuli, Dvorská komora sa rozhodla bane zavrieť. No kým nariadenie nadobudlo platnosť, Hell stihol naprojektovať odvodnenie baní za pomoci vodných nádrží určených na pohon čerpacích mechanizmov. To urobilo dojem aj na samotného cisára Karola VI. Nielenže bane nezavrel, ale dokonca poskytol Hellovi financie na výstavbu Veľkej Vindšachtskej, prebudovanie Malej Vindšachtskej a Evičky. S takým ohromným množstvom vody a siedmimi čerpacími zariadeniami sa podarilo zachrániť mnoho zatopených baní. Vďaka Hellovi aj Karol VI. stál pri zrode najdokonalejšej banskej vodohospodárskej sústavy svojej doby.
Slovenský da Vinci
Keby sme Samuelovi Mikovínimu chceli postaviť v Štiavnici sochu za každú profesiu, v ktorej bol doma, jeho podobizne by zaplnili celé mesto. Jedným z mála odborov, ktoré neovládal, bola medicína. A to sa tvorcovi dômyselného systému štiavnických tajchov stalo osudným.
Multitalentovaný Mikovíni bol prvý Slovák s titulom inžiniera, matematik, kartograf, medirytec, geodet, astronóm, speleológ, vodohospodár, navrhoval obranné stavby, bol riaditeľom a profesorom banskej školy, kde prednášal matematiku, mechaniku, hydrauliku, metódy merania a viedol praktickú výučbu zememeračstva. Koľko hodín denne venoval spánku, nie je známe. Ako inžinier Bratislavskej župy sa venoval aj vodohospodárskym prácam, čo zúročil, keď ho v roku 1735 menoval panovník za cisársko-kráľovského geometra stredoslovenských banských miest. Chvalabohu. Pretože Mikovíni rozšíril a zdokonalil Hellov systém tajchov tak, že definitívne zažehnal energetický problém štiavnického baníctva. Spomedzi jeho progresívnych vodných diel spomeňme aspoň Rozgrund, ktorý je mimoriadne pokrokovou stavbou aj na dnešné hydrotechnické pomery. Mikovíni bol pozoruhodný aj svojím životom, aj svojou smrťou. Pre vedecké účely si určil bratislavský poludník, ktorý pohodlne prechádzal oknom jeho prešporského bytu, kde mal aj svoje vlastné observatórium. Ako matematik úspešne zasiahol do polemiky o kvadratúre kruhu. Svojimi medirytinami ilustroval diela Mateja Bela. Mohlo by sa zdať, že Mikovíni dokázal úplne všetko. Ale nie je to tak. Prechladnutie v roku 1750 nezvládol. Vieme to preto, lebo znenazdajky ukončilo Mikovíniho život, keď sa z Trenčína vracal do Banskej Štiavnice.
