Vitajte v sopke
Keď ste prišli do Banskej Štiavnice, zaparkovali ste vlastne na území jednej z najväčších sopiek v Európe. Hovorí sa jej Štiavnický stratovulkán. A hoci táto sopka momentálne spí, dokáže aj zo sna rozprávať o tom, prečo práve na týchto miestach vznikli ložiská zlata a prečo sa zatiaľ nepodarilo odhaliť veľkú časť z nich. Jediné, čo sopka tají, je termín jej najbližšieho prebudenia.
Keď v plytkom teplom mori, ktoré na našom území kedysi bolo, nastala séria sopečných výbuchov, približne 50 až 100 kilometrov od vtedajšieho fatransko-tatranského pobrežia vznikol veniec vulkanických pohorí. Dnes sa rozprestiera od Kremnických vrchov cez Štiavnické vrchy, Poľanu, Cerovú vrchovinu, maďarské pohoria Matru, Bukk a Tokajské vrchy a končí opäť na Slovensku v oblasti Slanských vrchov. Zdroj: D. Kočický
Zrodila sa vulkanická hviezda
Keď bola naša zemeguľa o 20 miliónov rokov mladšia, tu v okolí sa rozlievalo teplučké more. Jeho dno tvorila tenká vrstva zemskej kôry, ktorú hravo roztrhalo každé silné zemetrasenie. A o tie v treťohorách nebola núdza. Hlbokými trhlinami vystupovala na povrch horúca magma - niekde viac, niekde menej. V oblasti dnešných Štiavnických vrchov viac. Približne pred 16,5 miliónmi rokov nespočetné erupcie vytvorili vulkanický kužeľ gigantického stratovulkánu. Bol vysoký asi 4 kilometre (takmer ako Matterhorn) a zaberal dnešné územie od Levíc po Zvolen a od Novej Bane po Krupinu. Z južnej strany sa stratovulkán čľapkal v mori a netušil, že je najväčšou sopkou v strednej Európe, pretože vtedy Európa ešte nejestvovala.
Straty a nálezy
Stratovulkán obsahuje straty, čo sú po latinsky vrstvy. Tie vznikajú, keď sopka strieda obdobia výronu lávy s obdobiami chrlenia popola a sopečných úlomkov. Tak sa tvoria vrstvy stvrdnutej lávy a mäkších tufov. Keď sa zásoby magmy čiastočne minuli, stratovulkán na pár stoviek tisíc rokov zaspal. V období spánku vnútro sopky ochladlo a prepadlo sa, čím vytvorilo akýsi kotol (kalderu). Zároveň vznikli pukliny, cez ktoré sa do vnútra dostala voda. Tá sa vo veľkých hĺbkach cítila ako v tlakovom hrnci: vďaka vysokému tlaku a teplote sa v nej rozpustili rôzne minerály. Keď táto minerálka stúpala k zemskému povrchu, ochladzovala sa a minerály v nej postupne kryštalizovali – každý pri inej teplote a v inej hĺbke. Najbližšie k zemskému povrchu stuhli zlato a striebro.
Erózia priateľská k turistom
Nebyť erózie, stúpali by sme dnes na Sitno štyrikrát dlhšie. Dnešný vzhľad stratovulkánu a nález takmer 150 druhov minerálov je výsledkom nielen častého striedania aktívnych a pokojných období sopky, ale aj eróznej činnosti. Vietor, búrky, voda a ľadovce odnášali rozrušené horniny a zbrúsili zo sopečného kužeľa asi tri kilometre. Vďaka tomu je dnes výstup na Sitno príjemným výletom, nie bojom o život. Zároveň sa čiastočky z rozpadnutých a odplavených žíl usadili v potočných náplavoch, aby potešili každého, kto kvôli ryžovaniu zlata kráča proti prúdu rieky.
Takto zobrazil ryžovanie zlata na rieke Gregorius Agricola (1494 – 1555) považovaný za zakladateľa mineralógie. Obrázok je z jeho diela Dvanásť kníh o baníctve, ktoré po dvesto rokov bolo najpoužívanejšou príručkou pre ťažbu rúd a ich hutníckeho spracovania. Zdroj: Boston Library Consortium Member Libraries.
Ako ľudia prišli na to, že v Štiavnici nájdu zlato?
Zabudnite na jašteričky. Aj na všetky ďalšie živočíchy s hrudkou zlata v papuľke, ktorou vraj kedysi dávno upozornili ľudí na to, že tu v okolí sú ložiská drahých kovov. Objaviť zlatú žilu v Štiavnici bolo náročnejšie než vybrať sa po stopách zvieratka a natrafiť na zlatý poklad.
Ak ste pozorne čítali časť o erózii priateľskej k turistom, viete, že Štiavnický stratovulkán zvetrával milióny rokov a voda odplavovala zlato do potokov. Potoky sa vlievali do riek a tie sa vlievali do ďalších riek. A tie ďalšie rieky (ako napríklad Dunaj) boli vďaka tomu intenzívne zlatonosné. To neuniklo pozornému oku prvých hľadačov zlata. Nevieme, kedy to bolo a nevieme ani, prečo sa prví hľadači zlata rozhodli, že budú hľadačmi zlata. Isté však je, že sa im hovorí prospektori, že zlato ryžovali a že postupovali proti prúdu riek. A ako tak postupovali, prechádzali z jednej rieky do druhej, až sa dostali k miestu, kde sa vyplavovanie zlata začalo. Predpokladá sa, že prospektori sa sem takýmto spôsobom dostali z poipeľskej aj z pohronskej strany. A tak sa začal príbeh Banskej Štiavnice.
Prečo je zlato tam, kde vôbec nemalo byť?
Podľa rôznych odhadov sa v Štiavnici a okolí doposiaľ vyťažilo od 55 do 200 ton zlata. Približne 100 ton je vraj stále pod zemou. Nikto však nevie, kde presne. Pustíte sa do hľadania? Trochu vám pomôžeme.
Ako sme spomínali, zlato a minerály striebra kryštalizovali veľmi blízko k zemskému povrchu, maximálne v hĺbke 100 – 150 metrov. Preto bolo veľkým prekvapením, keď v neďalekej Hodruši objavili pred pár rokmi zlato v 500-metrovej hĺbke. Ako to? Niektorí odborníci predpokladajú, že stred stratovulkánu je obkolesený vonkajším prstencom, v ktorom sa ešte nachádzajú veľké zásoby zlata. Najnovšie geologické bádania priniesli zistenie, že v istej fáze vývoja štiavnického stratovulkánu sa v jeho vnútri začala tvoriť obrovská hrča granodioritovej lávy. Pod vplyvom silných tlakov z útrob zeme stúpal tento žeravý zemiak stále vyššie a vyššie a roztápal všetko, čo mu prišlo do cesty. Stihol však vychladnúť skôr, než sa dostal na povrch. Teraz trčí vnútri stratovulkánu a na niektorých miestach svojho okraja nosí zlatú výzdobu. Ktoré miesta to sú, zostáva tajomstvom.
Vrch pod kalváriou: špic bez vaječného likéru
Už vieme, že Štiavnický stratovulkán vyfukoval vulkanické mračná predovšetkým v treťohorách (65 - 2,5 mil. rokov pred n. l.). Ešte jedna vlna sopečnej činnosti otriasla budúcim Slovenskom aj vo štvrtohorách. Chvalabohu. Vďaka nej sa totiž štiavnická kalvária môže vypínať na Scharffenbergu.
Približne pred 2,5 miliónmi rokov, keď už bol Štiavnický stratovulkán zbrúsený do takmer dnešnej podoby, sa na jeho území opäť začali diať veci. Odborníci im hovoria čadičová vlna sopečnej činnosti. Jej výsledkom sú napríklad Cerova vrchovina neďaleko Rimavskej Soboty, Putikov vŕšok pri Tekovskej Breznici alebo štiavnický Scharffenberg. To bolo tak: Uprostred starého spiaceho vulkánu vytlačili podzemné sily malú čadičovú sopku. Chvíľu chrlila všetko, čo sa na sopku patrí, ale v istom okamihu z nej prestala vytekať láva a začala nápadne pripomínať známy zákusok čokoládový špic. Namiesto polevy a krému bola sopka pokrytá menej chutným sopečným popolom a namiesto vaječného likéru obsahovala čadičovú lávu. Tá stuhla, ako keby ste čokoládový špic strčili do mrazničky. Naša malá sopka uprostred vulkánu postupne zvetrávala a zvetrávala, až z nej zostal trčať iba čadičový palec pokrytý suťou. Chutný koláčik už nepripomínala ani vzdialene. Len keď na nej postavili kalváriu, dočkala sa výzdoby, na ktorú by bol hrdý každý cukrár.
