Školské časy Banskej Štiavnice
Keďže prvá písomná zmienka o štiavnickom školstve z roku 1375 hovorí o tom, ako istého študenta potrestali za krádež, zdá sa, že študentský život tu pulzuje už dlhé storočia. Oveľa lepšie meno mu však urobili Milo Urban, Sándor Petöfi, Andrej Sládkovič, Pavol Dobšinský, Július Pántik, sestry Vášáryové či 12 absolventov Baníckej akadémie, ktorých začiatkom 19. storočia povolal do svojich služieb Sultán Mohamed. Kvalita štiavnického školstva lákala kedysi aj vedcov svetového mena.
Od bifľošov k odborníkom
V dávnych časoch bolo základom školského úspechu pamätať si všetko od slova do slova – aj v cirkevnej škole, aj v štátnej ľudovej, aj na vyšších konfesionálnych školách (lýceum a gymnázium), ktoré tu vznikli neskôr a mávali ročníky – kurzy gramatiky, rétoriky, syntaxe, jazykov a iné. Prepojenie teórie s praxou prišlo až so školou na výchovu banských odborníkov v roku 1735. Jej sídlom bola Vindšachta (Štiavnické Bane) a jej prvým profesorom Samuel Mikovíni, ktorý z nej spravil špičkovú vzdelávaciu inštitúciu. Školu neskôr presunuli do Štiavnice.
Vivat Academia
Začiatky slávnej Baníckej akadémie kladú historici do rôznych rokov (1762, 1764, 1770). Isté však je, že za jej vznik vďačíme Márii Terézii, jej manželovi Františkovi Štefanovi Lotrinskému a ich poradnému zboru, predovšetkým radcovi Gerardovi van Swietenovi. Akadémia s katedrami chémie a metalurgie, matematiky, mechaniky a hydrauliky a nakoniec aj katedry náuky o banských dielach získala postupne také renomé, že v roku 1794 člen francúzskeho národného konventu Antoine F. De Fourcroy navrhol podľa nej zorganizovať parížsku polytechniku. V laboratóriách štiavnickej Akadémie pracovali známi európski vedci ako Volta, Savaresi či Tondi. Vďaka dôslednému prepojeniu teórie s praxou a najprogresívnejším vyučovacím metódam absolventi školy boli žiadanými banskými odborníkmi aj v ďalekom zahraničí. Napríklad Ján Knechtl sa začiatkom 19. storočia z rozhodnutia Sultána Mohameda stal dokonca vrchným riaditeľom všetkých banských podnikov tureckej ríše.
Lesníci, čipkári, kupci
Banícku akadémiu v roku 1807 podľa nariadenia cisára Františka II. rozšírili aj o lesnícky odbor. Od 12. februára 1809 tu profesor Henrich David Wilckens za ročný plat 1500 zlatých sám prednášal všetky predmety lesníckej vedy až do svojej smrti v roku 1832. V roku 1846 vznikla z lesníckeho odboru samostatná fakulta a škola začala používať úradný názov Banícka a lesnícka akadémia. Zaujímavo však bolo aj na nižších školách. V Štiavnici sme mali kedysi kresliarsku školu, kupeckú školu, remeselnú učňovskú školu, Učilište štátnych pracovných záloh, Školu pre ženské povolania, v mestskej časti Hodruša aj Štátnu čipkársku školu a v Piargu rezbársku školu. Od zániku Baníckej a lesníckej akadémie po rozpade Rakúsko-Uhorska sa vysoké školstvo vrátilo do Štiavnice až koncom 20. storočia vďaka dvom katedrám Fakulty prírodných vied Univerzity Mateja Bela v Banskej Bystrici, Fakulty ekológie a environmentalistiky Technickej univerzity vo Zvolene a detašovanému pracovisku Fakulty architektúry bratislavskej STU. A v roku 2008 tu vznikla Hudobná a umelecká akadémia Jána Albrechta.
Sladké plody akademickej pôdy
Keď sa Mária Terézia rozhodovala, či prvá banícka vysoká škola bude v Prahe alebo v Štiavnici, vraj si vybrala Štiavnicu aj preto, aby študentov zbytočne nerozptyľovali lákadlá veľkomesta. Ale tunajší vysokoškoláci prešli panovníčke cez rozum. A to tak kvalitne, že založili tradície, ktoré sú dodnes zdrojom zábavy.
Štúdium na Baníckej akadémii bolo mimoriadne náročné a nariadenia prísne. Priestupky sa trestali niekoľkodňovým väzením aj vylúčením zo školy. Ale mimo vyučovania poskytovala akademická pôda aj možnosti zábavy. Študenti si zakladali spolky s pravidlami správania (Bursenschaft). Stretnutia podliehali interným pravidlám, ktoré platili aj pre prijímanie nových študentov, aj pre program rozlúčky so školou a mestom, ktorému sa aj dnes hovorí valetantský sprievod. Valetanti, teda absolventi, sa presúvali mestom od štiavnickej radnice k Akadémii. Na čiapkach mali toľko stúh, koľko rokov strávili v škole. Najviac stúh mali veteráni, teda študenti, ktorým sa podarilo opakovať ročník. Valetanti počas pochodu vyspevovali pieseň Starý študent už putuje svetom - o to veselšie, že kufre, oblečenie a ostatné veci im niesli kolegovia z prvého ročníka. Študenti Baníckej akadémie vymysleli aj slávny Salamandrový sprievod. Z krčmových a spolkových priestorov ho preniesli do štiavnických ulíc. A hoci je Banícka akadémia dávno minulosťou, Salamandrový sprievod žije. Od roku 1988 je každoročne zlatým klincom septembrových osláv Dňa baníkov. Davy ľudí sa chodia pozerať na sprievod reprezentantov baníckych spolkov, profesných združení, bývalých banských miest zo Slovenska aj zahraničia, ale najmä na Štiavničanov, ktorí sa obliekajú do kostýmov postáv známych z histórie mesta.
Jedna z budov Baníckej a lesníckej akadémie postavená v novorenesančnom slohu v roku 1889. Kým sa v nej začalo prednášať, akademické vyučovanie prebiehalo v iných budovách v meste: v Belházyovskom dome, Berggerichte, Žemberovskom, Fritzovom aj Krečmáryho dome, v budove Fortuny aj v budove starej nemocnice. Zdroj: Digitalizovaná verzia knihy Rakúsko-uhorská monarchia slovom a obrazom
Celebrity spoza katedry
V histórii štiavnického školstva sa to len tak hemží slávnymi menami. Na Baníckej akadémii prednášal napríklad Christian Johann Doppler, ktorý popísal jav zmeny vlnovej dĺžky. Pokusy tu okrem iných robil aj Alessandro Volta, vynálezca elektrickej batérie. Na gymnáziu učil páter Imrich Erdösi, ktorý sa v revolučných rokoch 1848/49 postaral o víťazstvo v bitke o Branisko. Zoznam celebrít je poriadne dlhý a hrdo ho dopĺňajú aj absolventi Baníckej akadémie.
Nie je žiadna náhoda, že v 19. storočí istá anglická spoločnosť najala viacerých absolventov Akadémie pre svoje bane v Amerike. Banícka vysoká škola mala totiž vynikajúcu úroveň. Napríklad vychovala štyroch hlavných komorských grófov, rovnaký počet kráľovských administrátorov, 26 dvorských radcov, jedného svetoznámeho mineralóga a univerzitného profesora v Budapešti menom Jozef Szabó a jedného Karola Korzistku, profesora polytechniky v Prahe. A to ešte stále nie je všetko. Študentské a potom aj pedagogické časy tu prežil priekopník metalizovania zemín Leopold Anton Ruprecht považovaný za jedného z najvýznamnejších chemikov na svete za posledné dve storočia, ktorý v Sklených Tepliciach viedol stavbu prvej amalgamačnej huty. Ďalší úspešný absolvent Akadémie Franz Joseph Müller von Reichenstein objavil chemický prvok telúr. Podarilo sa mu to v roku 1782 v Transylvánii, kde analyzoval zlatonosné rudy. Cínovobiely kryštalický kov najprv považoval za posírený bizmut. Keď zistil, že sa mýlil, podrobil tento zriedkavý polokov trojročnému skúmaniu. Ale ani tak ho Franz Joseph nevedel identifikovať a hovoril mu aurum paradoxium a metallum problematicum. Vzorku z neho zaslal Martinovi Heinrichovi Klaprothovi, objaviteľovi uránu, zirkónu a céru. Nemeckému chemikovi sa zo vzorky podarilo izolovať nový prvok. Dal mu meno telúr, ale jeho objav pripísal Franzovi Josephovi Müllerovi von Reichenstein.
