Zlatá baňa vynálezov
Keby sa zásoby zlata a striebra nachádzali len na zemskom povrchu, história by asi nepoznala ani jedného z vynálezcov, o ktorých bude o chvíľu reč. Kvôli drahým kovom sa však ľudia vŕtali čoraz hlbšie a prekonávali stále väčšie prekážky. Prečítajte si, čo všetko dokázali vymyslieť, aby sa v Banskej Štiavnici zmocnili zlata a striebra a čo s tým majú spoločné také hviezdy ako Goethe, Watt, Lavoisier, či dokonca Potter.
Pokrok nezastavíš
Je pravda, že Banská Štiavnica zažila úspechy aj v textilnom, tabakovom či drevárskom priemysle, pretože nie v každom období baníctvo prekvitalo a nie úplne všetci obyvatelia mesta mohli sfárať pod zem. Ale ešte väčšia pravda je, že tie najpozoruhodnejšie objavy, ktoré uzreli svetlo sveta v tomto meste, vždy súviseli s baníctvom. Presnejšie so zlatom a striebrom. Každý kúsok drahého kovu motivoval k pokroku v ťažbe aj v hutníctve. Už pred tatárskym vpádom sem prišli odborníci z Tirolska a po vpáde aj zo Saska a Durínska. Vedeli poradiť s vystužovaním, vetraním a odvodňovaním. A v roku 1385 nám ktosi zanechal záznam o zariadení, ktoré v banskobelianskych banských prevádzkach čerpalo vodu. Bolo jednoduchšie než jeho označenie: rota artificialis (umelé koleso).
Kladivko, želiezko, baňa
na odstrel a Potter
Baníci po celé stáročia hĺbili bane milimeter po milimetri za pomoci kladivka a želiezka. Až v roku 1627 sa tu podaril svetovo prvý banský odstrel za pomoci pušného prachu. Nový spôsob rozpojovania hornín sa postupne rozšíril do celého sveta. Uspokojiť rastúcu posadnutosť zlatom pomohli aj: zavedenie priečneho dobývania rudných žíl, banská konská trať, rôzne typy čerpacích zariadení, vybudovanie jedinečného systému tajchov na pohon banských strojov, ale aj využitie parného čerpacieho stroja, mimochodom prvého v kontinentálnej Európe. V týchto končinách sa oň postaral Angličan Izák Potter. Parný pohon potom využili aj ďalší vynálezcovia, napríklad J. K. Hell, keď konštruoval svoje slávne vodnostĺpcové čerpacie stroje.
Recept na striebornú praženicu
Ruka v ruke s baníctvom išlo hutníctvo. Ale ešte aj začiatkom 17. storočia sa v hutníckom procese strácalo 27 % striebra. Až prišiel na scénu Ignác Anton Born so svojou technickou novinkou zvanou nepriama amalgamácia. To pražíte rudy so soľou, až si upražíte chloridy striebra, ktoré sa amalgamujú ľahšie. Jasné, nie? Born tento recept spropagoval v roku 1786 na svetovom kongrese hutníkov, ktorý usporiadal v Sklených Tepliciach. Nemusel tak nikam cestovať a prilákal sem vedcov z celého sveta, napríklad aj jedného z objaviteľov volfrámu Fausta d´ Elhuyara z Mexika. Born využil kongres aj na založenie Spoločnosti pre rozvoj banskej ťažby. Jej členmi sa stali nielen metalurgovia a chemici, ale aj Johann Wolfgang Goethe, James Watt či Antoine L. Lavoisier.
Štiavnickí vynálezcovia v dielach Mozarta
Pokrokoví vedci pôsobiaci v Banskej Štiavnici vedeli urobiť nielen dojem, ale aj kus poriadnej práce. Chcete vedieť, kto z nich získal obdiv synov Márie Terézie a kto sa prepracoval až do Čarovnej flauty W. A. Mozarta?
Prvý profesor Baníckej akadémie Mikuláš Jozef Jacquin venoval úvodný rok svojho pôsobenia na tejto škole vytvoreniu výnimočného chemického laboratória. Svojimi pokusmi tu dokázal nadchnúť nielen študentov. Keď v roku 1764 navštívili Banskú Štiavnicu synovia Márie Terézie princovia Jozef a Leopold, Jacquin pred nimi zapálil kyselinu dusičnú železnými pilinami. Do kolien ich dostal vyzrážaním kovu pomocou iného kovu, zmenami farieb kovov, získaním zinku z rudy či výrobou umelej rumelky. Jedným z Jacquinových nasledovníkov bol spomínaný Ignác Anton Born, ktorý vynašiel nový spôsob získavania zlata a striebra z chudobných rúd. Mimochodom, stál na čele viedenskej slobodomurárskej lóže, ktorej členom bol aj Wolfgang Amadeus Mozart. Ten sa dokonca nechal inšpirovať pri svojej tvorbe Bornom aj Jacquinom. Na počesť Borna zložil kantátu K 471 s názvom Slobodomurári. A v opere Čarovná flauta zosobnil Borna do postavy Sarastra a Jacquin mu poslúžil ako predloha kňaza.
Pocta neúspechu
Čím hlbšie sa pod štiavnickú zem dostávali baníci, tým neodbytnejšie boli banské vody. Na ich odčerpanie vzniklo veľa dômyselných zariadení, ktoré dnes ospevuje história. Rovnako pozoruhodné však boli vynálezy, ktoré tunajšiemu baníctvu boli úplne nanič.
Už okolo roku 1477 pozvali do Štiavnice majstra čerpacích strojov Petra von Felsan z Gdaňska. Svoju prácu však odflákol, pretože sa venoval fuškám v Poľsku a v Sasku. Za to, že si nesplnil svoje záväzky, skončil von Felsan v gdaňskom väzení. V roku 1625 zavítal do Štiavnice strojmajster Peter Legler, ktorý sa chválil, že v Altenbergu postavil s otcom taký čerpací stroj, ktorý z tamojších baní vyčerpal všetku vodu. O tri roky neskôr predstavil svoju novinku. Zariadenie síce vodu čerpalo, ale každú chvíľu sa na ňom niečo pokazilo. Legler dal do prevádzky aj ďalšie stroje, ale banské záplavy boli čoskoro také veľké, že im žiadny jeho stroj nestačil. V roku 1632 sem prikvitli z Francúzska Fermin Mazalet a Basquet. Pýtali si 6000 toliarov a výhradný patent na 20 rokov pre svoj vynález, ktorý mal vyčerpať všetku vodu zo zatopených dobývok. Stroj síce uzrel svetlo sveta, ale nie nadlho. Jeho prvá skúška dopadla neúspešne a francúzski vynálezcovia radšej zmizli z mesta. Ďalší strojmajstri prichádzali z Viedne, z Tirolska, z Benátok aj z Kremnice. Ale všetci by dnes boli horúcimi kandidátmi na Nobelovu anticenu. Medzi vynálezmi tejto kategórie vynikalo obrie šliapacie koleso, na ktorého obsluhu bolo treba až 128 ľudí. Chýry o tomto stroji sa zjavne šírili rýchlo. O chvíľu už nebolo človeka, ktorý by bol ochotný na ňom pracovať. Niet sa čo čudovať, že po takýchto skúsenostiach zavládlo presvedčenie, že na odčerpávanie vody z baní nejestvuje nič lepšie než konský gápeľ. Všetko zmenil až príchod Mateja Kornela Hella.
