Tajomstvá pod Štiavnicou aj nad ňou
Baníci aj vedci kedysi verili, že drahé kovy rastú ako huby v lese. Že stačí, aby na isté miesta svietilo slnko a mesiac a zo zemských výparov sa dopestuje zlato a striebro. Vďaka geológom dnes vieme, že je to inak. Baníci však verili aj v démonov, permoníkov, čarodejnice aj rytierov spod Sitna. A ich existenciu sa doposiaľ nikomu vyvrátiť nepodarilo.
Sv. Barbora, ktorú baníci uctievajú preto, lebo keď (podľa legendy) utekala pred svojím tyranským otcom, otvorila sa pred ňou skala a Barbora sa do nej skryla. V skutočnosti však dopadla horšie: Strašným spôsobom ju mučili a nakoniec ju vlastný otec sťal (rok 290 alebo rok 306 n. l.). Len preto, lebo sa nechcela vydať a aj preto, že tajne prijala krst. Zdroj: Rakúska národná knižnica
Bezpečnostné opatrenia
Pri riskantnej práci v podzemí cítili baníci silnú oporu vo svojej viere. Pred vstupom do bane sa modlili k sv. Barbore, ktorá ich chránila pred nebezpečenstvom a chorobami. Barbora však žila až začiatkom 4. storočia po Kristovi. Takže v obdobiach predtým museli baníci pracovať bez náležitej ochrany. Pod zemou dôsledne dodržiavali isté pravidlá: nesmelo sa tam kliať a pískať, banským duchom sa nechávali drobné kúsky jedla a permoníkov sa oplatilo pozorne sledovať. Banskí škriatkovia stareckého vzhľadu totiž vedeli varovať pred nešťastím aj upozorniť na vzácnu rudnú žilu.
Povesti spod Sitna
Podzemná Banská Štiavnica je rozľahlejšia než tá, ktorú vidíte za bieleho dňa. Sem-tam z útrob zeme preniknú na povrch bytosti, ktoré by ste inde nestretli: duchovia tragicky zosnulých baníkov, väzňov z Klopačky, aj bývalých obyvateľov banských domčekov. Ďalší duch vraj na vrchu Scharffenberg stráži zásoby zlatonosných rúd, ktoré sa ešte Štiavničanom zídu. Vo vchode do jaskyne pri Čiernej studničke zasa kmitá meč, ktorý má zoťať hlavy pomútené túžbou po ukrytom zbojníckom poklade. A nesmieme zabudnúť na rytierske vojsko, ktoré sa ukrýva v útrobách Sitna, pripravené vyraziť do boja, keď bude Slovákom najhoršie.
Ortuť si a v zlato sa obrátiš
Hoci podzemie Banskej Štiavnice bolo vždy plné zlata a striebra, ľudí odjakživa lákala možnosť vyrobiť zlato z dostupnejších kovov. K slovu sa dostali alchymisti a ich sympatizanti. Alchýmii bol naklonený aj Ján Konrád Richthausen von Chaos, ktorý bol oficiálne banským radcom, najvyšším mincovným majstrom v Rakúsku a v rokoch 1660 – 1663 aj hlavným komorským grófom v Banskej Štiavnici. Práve on nahovoril cisárovi Ferdinandovi III., že vynašiel kameň mudrcov a predviedol mu transmutáciu kovov. Tri libry ortuti premenil na dve libry zlata. Z nich dal panovník vyrobiť pamätnú medailu.
Čarodejnice v plameňoch
Kým dnes je výnimočnosť v kurze, v stredoveku bola spoľahlivou cestou k upáleniu. Mnohé ženy, ktoré rozumeli zákonom vesmíru a bylinkám, považovalo okolie za nebezpečné čarodejnice. Zle dopadla napríklad 80-ročná Dora Struhárová. Súdili ju za používanie zaklínadiel, z ktorých sa vraj kravám strácalo mlieko. Dora sa k čarovaniu nepriznala ani po usilovnom mučení, a tak ju v roku 1642 popravili a pre istotu aj upálili. Naopak istá Barbora sa hlásila k čarodejníctvu hrdo. Pri výsluchu sa pochválila, že túto disciplínu študovala tri roky u slúžky Gajdošovej a že spolu chodili pravidelne k Sitnu, aby tam pokrikovali na diabla a žiadali od neho moc. Či prechádzky k Sitnu priniesli Barbore želaný výsledok, alebo mali nakoniec len turistický význam, pramene neuvádzajú.
Svetlo na konci tunela
Ak zbadáte v bani podozrivé svetielko, dobre si ho všimnite. Keď divoko poskakuje, berte sa kade ľahšie. Oznamuje vám, že sa blíži nešťastie. Neveríte? Ani istý banícky predák neveril. Kým sa mu nestalo toto:
Niekedy v 50. rokoch minulého storočia, krátko pred Vianocami, predák s pomocníkom v rámci popoludňajšej šichty čistili starú štôlňu od lepkavého bahna. Štôlňa bola dokonale rovná - von do lesa bolo vidno aj z poriadnej diaľky. Zotmelo sa skoro a vonku tíško padal hustý sneh. Keď si baníci dali pauzu na olovrant, pomocník si zrazu v diaľke pri ústí zo štôlne všimol mihotavé svetielko. Myslel si, že niekto sa potuluje po bani. Išiel teda zistiť, čo je vo veci. Nestretol však nikoho a pod nohami nebolo ani stopy po živej duši. Vrátil sa s dlhým nosom a od predáka si vyslúžil iba posmech. O chvíľu si však poskakujúce svetielko pri východe z bane všimol aj predák. A to už vyrazili na prieskum obaja. Keď prišli k východu, svetielko zmizlo. To predáka napálilo. Rozhodli sa prehľadať okolie – v čerstvom snehu predsa musel niekto zanechať stopy. Vybehli von. Nič. Snehová pokrývka bola nedotknutá. A o niekoľko sekúnd to prišlo: V bani, odkiaľ pred chvíľou vybehli, sa ozvalo silné zadunenie. Z ústia štôlne sa vyvalil prúd vzduchu. Baňu zavalilo. Keby nebolo svetielka, predák aj pomocník by boli zahynuli pod kubíkmi bahna. Odvtedy sa predák nevysmieval starým baníckym poverám a zvykom. A vždy, keď v bani dojedal, čo mu žena zabalila, nechal drobnosť na zjedenie aj tajomnému záchrancovi. Za to, že svetielko na konci tunela nebolo posledným, ktoré videl.
Utrpenie starého Pachera
Nenašli by ste medzi Štiavničanmi človeka, ktorý by nepoznal aspoň jednu duchársku historku, alebo ju priamo nezažil. Najviac by ich vedel rozprávať istý Karol Kácha, nebohý vedúci voľakedajšej pohrebnej služby v meste. Bol to žiadaný duchológ, ktorý chodil vyháňať duchov kade-tade po celom Česko-Slovensku. Ale ducha starého Pachera nevyhnal, pretože ten sa po Pacherštôlni premáva dodnes.
V podzemí Trojičného vrchu sa celý jeden dobývací celok volá Pacherštôlniansky banský závod – podľa jedného z majiteľov ťažiarstva, ktoré kedysi na tomto mieste fungovalo. O starom Pacherovi sa vedelo, že nie je veľmi súcitný človek. Raz sa stalo, že jedného z jeho baníkov zavalil v bani kameň. Baník pracoval pod zemou dlhé roky. Bol to cnostný človek, vzorne sa staral o svojich 9 detí aj manželku. Nikomu z nich nenapadlo, že by mohol na onen svet odísť predčasne, preto si za svojho života nevytvoril žiadnu finančnú rezervu. Mladá vdova tak musela riešiť dilemu: Keď zaplatí pohreb svojmu mužovi, deti jej pomrú hladom. Keď nakŕmi deti, zhnije jej muž na dvore. Rozhodla sa hľadať pomoc u Pachera. Prišla za ním a veľmi úctivo mu vykreslila svoju neutešenú situáciu. Ale ťažiar nemal zľutovania a nešťastnicu vyhodil na ulicu. Hovorí sa, že vdova Pachera prekliala. Ale nie je to pravda. Aj ona bola zbožná a cnostná žena. Stačilo, aby si povzdychla a zdvihla oči k nebu: „Bože môj, ty to vidíš. Ty to len tak necháš?“ A Pánboh to tak nenechal. Keď neskôr Pacher zomrel, jeho telo síce pochovali, ale jeho duša nenašla pokoja dodnes. Stále blúdi po Trojičnom vrchu aj v Pacherštôlni, kde mal ťažiar sídlo a kanceláriu. V budove, kde sú dnes šatne pre návštevníkov štôlne Glanzenberg, často počujú starého Pachera nariekať, že mohol radšej peniaze pre vdovu obetovať, než sa takto posmrtne trápiť.
