OHROZENIA

Aj históriu možno vykresliť s veľkým nadhľadom. Chcete to vidieť? Prehrajte si animáciu.

Pozornosť, ktorá neteší

Banská Štiavnica bola odjakživa plná návštevníkov. Lenže kým dnes priťahuje mierumilovných turistov, v dávnej minulosti sem prichádzali najmä tí, ktorí mali zálusk na jej bohatstvo. Ohrozovali mesto, unášali a zbedačovali jeho obyvateľov, kradli a rabovali. Nie vždy sa Štiavnici podarilo ubrániť, ale Osmani, ktorí sa o ňu pokúšali najdlhšie zo všetkých, odišli nakoniec s dlhým nosom.


Banská Štiavnica očami neznámeho autora približne v rokoch 1590 – 1610. Zdroj: Web umenia

Morová pandémia, ktorá sa v habsburskej monarchii rozšírila v roku 1711, bola posledná v našich končinách. Doznievala ešte aj v roku 1714. Zdroj: Scholars Resource: Bridgeman Art Library

Pod ochranou červených mníchov


Keďže Banská Štiavnica bola pre kráľovskú pokladnicu prameňom hojnosti, panovníci boli citliví na správy o krádežiach a zbojstvách v jej okolí. A tak bolo pochopiteľné, keď s požehnaním kráľovskej výsosti prišla v 15. storočí do mesta ochranka zložená z červených mníchov.

Jedni hovoria, že to boli templári, hodnoverné záznamy však stotožňujú červených mníchov s rehoľou johanitov, príslušníkov rytierskeho rádu svätého Jána Krstiteľa Jeruzalemského. Podľa povesti ich prišlo do mesta asi 50 a Štiavničania ich privítali s otvorenou náručou, pretože drahé kovy, ktoré sa tu ťažili, lákali aj ľudí, ktorí sa nezastavili pred ničím. Červení mnísi vraj čoskoro kontrolovali hlavné cesty aj horské chodníky a prečesali každú húštinu. Ak sa im niekto videl podozrivý a nemal žiadneho svedka svojej bezúhonnosti, zapriahli ho do roboty – buď musel do bane, alebo pomáhal pri prestavbe kláštora na hrad. Nedaj Boh, aby sa nešťastník z roboty vyvliekol, lebo keď ho červení mnísi znova chytili, to najpríjemnejšie, čo si mohol vymodliť, bola šibenica. Niekoľko prípadov na výstrahu zrejme stačilo, lebo vraj do roka sa Štiavnica stala mestom bez zločinu a zbojníci sa jej zďaleka vyhýbali. Slávu červených mníchov však nakoniec pochovala ich vlastná vypočítavosť. Únosom štyroch miestnych žien chceli pre seba získať finančné zabezpečenie. Veliteľa mníchov vraj za to obesili a ostatných poslali z mesta kade-ľahšie. Či je tento príbeh pravdivý a či mali mnísi skutočne svoju pustovňu (eremitórium) neďaleko Červenej studne, nevedno. Isté však je, že johaniti v Štiavnici naozaj boli. Potvrdzuje to notársky záznam z marca 1494 od Luciana Coleho, ktorý bol notárom a sekretárom generálneho predstaveného johanitov. V dokumente sa hodnoverne dosvedčuje, že od roku 1492 pôsobili rehoľníci tohto rádu v stredoslovenských banských mestách.


Ako to, že Turci nikdy nedobyli Banskú Štiavnicu?


Mesto plné striebra a zlata bolo pre dobyvateľov z Osmanskej ríše veľmi lákavým sústom. O to ťažšie je uveriť tomu, že sa Banskej Štiavnice nikdy nezmocnili, hoci to patrilo medzi ich priority a mali na to celých 150 rokov.

Po bitke pri Moháči v roku 1526 si Turci otvorili dvere do Uhorska. Podarilo sa im preniknúť až do oblasti Hontu, kde ležala Banská Štiavnica. Od mája 1544, keď vyplienili Iliju a Žibritov, pravidelne ukazovali svoju silu tak, aby na ňu Štiavničania dovideli: Banskú Belú napadli 5-krát, v Banskom Studenci zabili šiestich ľudí a ďalších 70 odvliekli do zajatia, v Štefultove podpaľovali domy, a dostali sa aj do Sigelsbergu (časť dnešných Štiavnických Baní). Až v roku 1571 došla cisárovi Maximiliánovi II. trpezlivosť. Písomne sa nazlostil a Štiavničanom poslal odkaz, nech konečne voľačo robia. A tak sa obyvatelia mesta pustili do budovania dvojkruhovej obrany, ktorej centrom bol Starý zámok – kostol Blahoslavenej Panny Márie prebudovaný na pevnosť. Súčasťou vonkajšieho aj vnútorného okruhu boli brány, ktoré by ste dnes už hľadali márne - v hornej časti Námestia Sv. Trojice, na začiatku Hornej a Dolnej ružovej, pri vstupných schodoch k lesníckej škole či v hornej časti Radničného námestia. Z brán, pri ktorých sa aj dnes môžete odfotiť, spomeňme Piargsku bránu a Dolnú bránu (dnešný kostolík sv. Alžbety). V Kammerhofe sa zasa zachovali dve bašty zo 16. storočia – na dôkaz toho, že štát si patričným opevnením bránil skladové zásoby drahých kovov. V dolnej časti mesta Pavol Rothan – Rubigall postavil hospodársky majer s opevnením. A nesmieme zabudnúť ani na Nový zámok. Slúžil ako opevnená pozorovateľňa a plnil úlohy pri odovzdávaní signálov, ktoré si ohňom posielali vatrári medzi Sitnom, vrchom Pri pekných lipách a hradom nad Sklenými Teplicami. To všetko stálo veľa námahy a peňazí. Takže aj keď do ulíc Štiavnice Turci nikdy nevkročili, domáci ich museli mať plné zuby.


Starý zámok, pôvodne prvý farský kostol v Banskej Štiavnici, do ktorého sa zmestilo viac ako tisíc ľudí. V časoch tureckej hrozby ho prestavali na štýlovú protitureckú pevnosť. Zdroj: Gashpar Creative

Bašta v Štiavnických Baniach – kedysi súčasť protitureckého opevnenia, dnes sídlo múzea obce aj slávneho fyzika, astronóma a matematika Maximiliána Hella. Zdroj: Ultrastav, s.r.o.