Pozornosť, ktorá neteší
Banská Štiavnica bola odjakživa plná návštevníkov. Lenže kým dnes priťahuje mierumilovných turistov, v dávnej minulosti sem prichádzali najmä tí, ktorí mali zálusk na jej bohatstvo. Ohrozovali mesto, unášali a zbedačovali jeho obyvateľov, kradli a rabovali. Nie vždy sa Štiavnici podarilo ubrániť, ale Osmani, ktorí sa o ňu pokúšali najdlhšie zo všetkých, odišli nakoniec s dlhým nosom.
Tatári a kasteláni
Ak si myslíte, že Banskú Štiavnicu ohrozovali zvonka len zahraničné nájazdy, ako boli napríklad Tatári (1241 – 1242), trochu poopravíme vašu predstavu. Nebezpečenstvo číhalo aj oveľa bližšie. Napríklad na hrade Šášov. Tamojší kasteláni niekoľkokrát násilím zabrali Štiavnici osady v jej chotári (Kopanice, Kerling, Sigelsberg, Banskú Belú, Žakýl aj Banský Studenec). Po prvý raz to bolo pred rokom 1352. Štiavničania si chceli vydobyť osady späť. Postup zopakovali niekoľkokrát, naposledy proti nenásytnej rodine Dóciovcov koncom 15. storočia, ale vymaniť sa z cudzích rúk sa podarilo iba Banskej Belej.
Melichar a 40 lúpežníkov
Aj v prvej polovici 16. storočia týždeň čo týždeň putovali zo Štiavnice do kremnickej mincovne vozy naložené zásielkami drahých kovov. Lenže vtedy si na ne brúsil zuby aj lúpežný rytier Melichar Balaša, ktorému sa podarilo obsadiť hrad Sitno. Ferdinanda I. Habsburského Balašove výpady tak dopálili, že proti Melicharovi, inak majiteľovi levického hradu aj panstva, poslal vojsko pod vedením skúseného celoživotného vojaka Mikuláša von Salm. Generál Sitno dobyl, ale pri hľadaní nakradnutého zlata mu klapli zuby naprázdno.
Osmani a ešte väčší výtržníci
Hoci sa Osmanom (Turkom) darilo šíriť po okolí strach celých 150 rokov, priamo do Štiavnice sa nikdy nedostali. Hrozbou pre mesto sa stalo až ich spojenectvo s domácimi povstalcami, ktorí bojovali proti Habsburgovcom. To už boli na dennom poriadku prepady, zajatia, výkupné, odvádzanie peňazí osmanským úradom aj ľudské obete. Povstalci sa tvárili, že im ide o dosiahnutie náboženských slobôd, ale v skutočnosti chceli ovládnuť Uhorsko.
Kým nás mor nerozdelí
Ani koniec 17. a začiatok 18. storočia nepriniesli Štiavničanom pokoj. Vojská Imricha Tökölyho vtrhli do dolnej časti mesta, vyrabovali a podpálili Kammerhof a niekoľko domov. Pred Rákociho vojskami sa Štiavnica v roku 1703 ubránila len vysokým výkupným. No len čo Rákoci vytiahol päty zo stredného Slovenska, už do Štiavnice napochodovalo vojsko cisárske, ktoré sa správalo ako nepriateľ. Trápenie Štiavničanov vystupňovala morová nákaza (1710) a ukončil Satumarský mier (1711), po ktorom nastúpilo obdobie pokoja a rozkvetu.
Pod ochranou červených mníchov
Keďže Banská Štiavnica bola pre kráľovskú pokladnicu prameňom hojnosti, panovníci boli citliví na správy o krádežiach a zbojstvách v jej okolí. A tak bolo pochopiteľné, keď s požehnaním kráľovskej výsosti prišla v 15. storočí do mesta ochranka zložená z červených mníchov.
Jedni hovoria, že to boli templári, hodnoverné záznamy však stotožňujú červených mníchov s rehoľou johanitov, príslušníkov rytierskeho rádu svätého Jána Krstiteľa Jeruzalemského. Podľa povesti ich prišlo do mesta asi 50 a Štiavničania ich privítali s otvorenou náručou, pretože drahé kovy, ktoré sa tu ťažili, lákali aj ľudí, ktorí sa nezastavili pred ničím. Červení mnísi vraj čoskoro kontrolovali hlavné cesty aj horské chodníky a prečesali každú húštinu. Ak sa im niekto videl podozrivý a nemal žiadneho svedka svojej bezúhonnosti, zapriahli ho do roboty – buď musel do bane, alebo pomáhal pri prestavbe kláštora na hrad. Nedaj Boh, aby sa nešťastník z roboty vyvliekol, lebo keď ho červení mnísi znova chytili, to najpríjemnejšie, čo si mohol vymodliť, bola šibenica. Niekoľko prípadov na výstrahu zrejme stačilo, lebo vraj do roka sa Štiavnica stala mestom bez zločinu a zbojníci sa jej zďaleka vyhýbali. Slávu červených mníchov však nakoniec pochovala ich vlastná vypočítavosť. Únosom štyroch miestnych žien chceli pre seba získať finančné zabezpečenie. Veliteľa mníchov vraj za to obesili a ostatných poslali z mesta kade-ľahšie. Či je tento príbeh pravdivý a či mali mnísi skutočne svoju pustovňu (eremitórium) neďaleko Červenej studne, nevedno. Isté však je, že johaniti v Štiavnici naozaj boli. Potvrdzuje to notársky záznam z marca 1494 od Luciana Coleho, ktorý bol notárom a sekretárom generálneho predstaveného johanitov. V dokumente sa hodnoverne dosvedčuje, že od roku 1492 pôsobili rehoľníci tohto rádu v stredoslovenských banských mestách.
Ako to, že Turci nikdy nedobyli Banskú Štiavnicu?
Mesto plné striebra a zlata bolo pre dobyvateľov z Osmanskej ríše veľmi lákavým sústom. O to ťažšie je uveriť tomu, že sa Banskej Štiavnice nikdy nezmocnili, hoci to patrilo medzi ich priority a mali na to celých 150 rokov.
Po bitke pri Moháči v roku 1526 si Turci otvorili dvere do Uhorska. Podarilo sa im preniknúť až do oblasti Hontu, kde ležala Banská Štiavnica. Od mája 1544, keď vyplienili Iliju a Žibritov, pravidelne ukazovali svoju silu tak, aby na ňu Štiavničania dovideli: Banskú Belú napadli 5-krát, v Banskom Studenci zabili šiestich ľudí a ďalších 70 odvliekli do zajatia, v Štefultove podpaľovali domy, a dostali sa aj do Sigelsbergu (časť dnešných Štiavnických Baní). Až v roku 1571 došla cisárovi Maximiliánovi II. trpezlivosť. Písomne sa nazlostil a Štiavničanom poslal odkaz, nech konečne voľačo robia. A tak sa obyvatelia mesta pustili do budovania dvojkruhovej obrany, ktorej centrom bol Starý zámok – kostol Blahoslavenej Panny Márie prebudovaný na pevnosť. Súčasťou vonkajšieho aj vnútorného okruhu boli brány, ktoré by ste dnes už hľadali márne - v hornej časti Námestia Sv. Trojice, na začiatku Hornej a Dolnej ružovej, pri vstupných schodoch k lesníckej škole či v hornej časti Radničného námestia. Z brán, pri ktorých sa aj dnes môžete odfotiť, spomeňme Piargsku bránu a Dolnú bránu (dnešný kostolík sv. Alžbety). V Kammerhofe sa zasa zachovali dve bašty zo 16. storočia – na dôkaz toho, že štát si patričným opevnením bránil skladové zásoby drahých kovov. V dolnej časti mesta Pavol Rothan – Rubigall postavil hospodársky majer s opevnením. A nesmieme zabudnúť ani na Nový zámok. Slúžil ako opevnená pozorovateľňa a plnil úlohy pri odovzdávaní signálov, ktoré si ohňom posielali vatrári medzi Sitnom, vrchom Pri pekných lipách a hradom nad Sklenými Teplicami. To všetko stálo veľa námahy a peňazí. Takže aj keď do ulíc Štiavnice Turci nikdy nevkročili, domáci ich museli mať plné zuby.
