Kniha, v ktorej sa listuje pešo
Keď sa prechádzate po Banskej Štiavnici, máte pocit, akoby ste si prezerali bohato ilustrovanú knihu. Je plná príbehov o obdivuhodnej ľudskej tvorivosti, ktorá aj v tých najťažších obdobiach dokázala tomuto mestu vrátiť stratený dych.
Od pokladu pod Sitnom po stredoveké hračkárstvo
Už pred viac ako 3000 rokmi žili pod Sitnom výborní metalurgovia, zruční hrnčiari aj kamenári. Ako to vieme? Nechali nám po sebe veľkorysý poklad na vrchu Holík. O stáročia neskôr sa v kraji usadili Kelti, ktorí možno chceli, aby ich história považovala za boháčov. Na Sitne sa totiž po nich našli mince. To je, samozrejme, veľmi zjednodušený pohľad, podľa ktorého by sme napríklad obyvateľov hradiska na vrchu Glanzenberg mohli považovať za detinských, keďže tam po sebe nechali stredoveké hračky. Pritom táto banská lokalita bola o niečom úplne inom: žilo tu niekoľko spoločenských vrstiev – od baníkov po zástupcu panovníka z dynastie Arpádovcov a v období gotiky tu postavili aj kaplnku.
V chrámoch je umenie pre chudobných aj bohatých
Či ste boli v stredoveku boháč z bezpečného kamenného domu alebo chudák z jednoduchej drevenej chyže, dva románske kostoly v Štiavnici boli prístupné všetkým. Ten prvý (dnešný Starý zámok), na plošine pod vrchom Paradajs, stavali rýchlo a jednoducho, pretože ho aj s cintorínom potrebovali súrne. Výzdoba sa dostala k slovu až neskôr. Plány luxusnej gotickej rekonštrukcie z 15. storočia prekazil vpád Turkov. Ale hoci Štiavničania prebudovali kostol na pevnosť, pod vedením renesančných architektov a staviteľov bola elegantná a funkčná. Druhý chrám, dnešný kostol Nanebovzatia Panny Márie, postavili začiatkom 13. storočia. Po niekoľkých prestavbách mu zostala klasicistická úprava na pôvodných románskych múroch. Do tretice, v roku 1500, vyrástol v Štiavnici Kostol sv. Kataríny, patrónky mesta. Dnešným oltárom sa pýši od barokových čias. Ten pôvodný vytvoril tajomný Majster MS, na ktorého identite sa historici dodnes nevedia zhodnúť.
Turecký med lízať
Turecká hrozba trvala neuveriteľných 150 rokov a nebolo to veru med lízať. No dnes jej vďačíme za skvelý výhľad z Nového zámku, ktorý vybudovali kvôli obrane mesta. Turci sa do Štiavnice nikdy nedostali – na rozdiel od renesančného nadšenia. Pod jeho vplyvom tu vznikali rukami talianskych majstrov nádherné paláce a Kammerhof dostal podobu reprezentatívneho viacúčelového objektu, ako sa na sídlo zástupcu panovníka patrí. Keď turecké nebezpečenstvo pominulo, nastali zlaté barokové časy, ktoré nám pripomína napríklad zvonová veža Starého zámku či kalvária na Scharffenbergu.
Kde baníctvo končí, umenie pokračuje
V 19. storočí začalo štiavnické baníctvo strácať dych. Toto obdobie pripomína budova tabakovej továrne, ktorá svojím palácovým charakterom dodnes zdobí bývalé remeselnícke predmestie. Útlm banskej činnosti nezmenil lásku Štiavničanov k ich mestu. Keď v roku 1900 vzniklo na Starom zámku Mestské múzeum, tunajší obyvatelia darovali do jeho zbierok tisícky cenností. V roku 1993 sa Banská Štiavnica dostala do zoznamu Svetového kultúrneho a prírodného dedičstva UNESCO a láka čoraz viac obdivovateľov.
Kúsok Versailles v botanickej záhrade
Ísť do sveta na skusy nie je len povinná jazda hrdinov tradičných rozprávok. Takzvaná vandrovka zohrala dôležitú úlohu aj v živote uznávaného umeleckého kováča Karola Fizélyho, autora kovanej brány v štiavnickej botanickej záhrade, ktorej krása má korene v sídle francúzskych kráľov.
Karol Fizély (1844 – 1933) pochádzal z kováčskeho rodu Fizélyovcov z talianskeho Fiesola pri Florencii. Remeslo zdedil po otcovi a svoje remeselné kvality testoval na vandrovke v Rakúsku, Nemecku, Anglicku a Francúzsku. Paríž mu učaroval tak, že tam pracoval až tri roky. Rokokové inšpirácie z Versailles mu nedali spávať dovtedy, kým ich nezhmotnil. Po návrate do Banskej Štiavnice Karol prevzal otcovu dielňu a svoj talent, zručnosť a majstrovstvo prekoval nielen do vývesných štítov, okenných mreží, brán, kľučiek a zábradlí, ale aj do výchovy viac ako 180 učňov, ktorí sa potom uplatnili vo svete. Karol Fizély nemal konkurenciu široko-ďaleko. Vo dvojici čiernych labutí na bráne do botanickej záhrady zašifroval tajomstvo svojho kumštu. Sebavedomé tvary, kruhy, jednoduché línie a precízne spracovanie sú kódmi, ktoré sa oplatí rozlúštiť.
Nádej zomiera posledná a financuje dominanty
O tom, že morová epidémia v roku 1710 zobrala Štiavnici polovicu obyvateľstva, ste už určite počuli. Ale možno ste ešte nepočuli o tom, ako sila nádeje tých, čo prežili, zachránila mesto a vybavila preň monumentálne barokové súsošie, ktoré je dnes jedným zo symbolov Banskej Štiavnice.
Mor v roku 1710 bol krutý. Zubatá kosila obyvateľov bez výnimiek – zobrala si ich za pár mesiacov vyše 5000. Zdalo sa, že Štiavnici už niet pomoci a zanikne. No ľuďom, ktorým sa nákaza vyhla, sa podaril zázrak: Tak intenzívne sa modlili k Svätej Trojici, že mor sa náhle vytratil. Tí, čo prežili, sa s chuťou pustili do obnovy mesta aj baní. O 50 rokov neskôr už bola Štiavnica tretím najväčším mestom v Uhorsku. V lete roku 1751 sem dokonca zavítal cisár František Lotrinský (Mária Terézia sa vtedy po svojom dvanástom pôrode necítila fit, a tak cestu do Štiavnice musela oželieť). Mesto cisára očarilo. A keď si vo svojom luxusnom apartmáne v budove Berggerichtu vypočul príbeh o modlitbách účinných proti morovej epidémii, odhodlanie, pokora a sila nádeje ho dojali. Rozcítený sa rozhodol darovať Štiavnici zlaté dukáty na projekt mestského kamenného oltára na pamiatku obetí moru a poďakovanie patrónom, ktorí ochránili pozostalých. Sochár Dionýz Stanetti premyslel koncept a pripravil projekt monumentálneho barokového súsošia. Kolegovia z jeho dielne spracovali drevený model. A kamenársky majster Karol Holzknecht sa potom pustil do práce, ktorá mu trvala neuveriteľných 11 rokov. Súsošie sa dočkalo požehnania v júli roku 1764 za prítomnosti synov Františka Lotrinského – princov Leopolda a Jozefa II. - a dodnes sa hrdo vypína uprostred Námestia Sv. Trojice.
