KULTÚRA, UMENIE
A ARCHITEKTÚRA

Aj históriu možno vykresliť s veľkým nadhľadom. Chcete to vidieť? Prehrajte si animáciu.

Kniha, v ktorej sa listuje pešo

Keď sa prechádzate po Banskej Štiavnici, máte pocit, akoby ste si prezerali bohato ilustrovanú knihu. Je plná príbehov o obdivuhodnej ľudskej tvorivosti, ktorá aj v tých najťažších obdobiach dokázala tomuto mestu vrátiť stratený dych.


Vkusný palácový výzor spravil z budovy tabakovej továrne elegantnú dominantu predmestia a symbol nového smerovania mesta, v ktorom sa aktívne baníctvo začalo dostávať do úzadia. Zdroj: L. Lužina

Kúsok Versailles v botanickej záhrade


Ísť do sveta na skusy nie je len povinná jazda hrdinov tradičných rozprávok. Takzvaná vandrovka zohrala dôležitú úlohu aj v živote uznávaného umeleckého kováča Karola Fizélyho, autora kovanej brány v štiavnickej botanickej záhrade, ktorej krása má korene v sídle francúzskych kráľov.

Karol Fizély (1844 – 1933) pochádzal z kováčskeho rodu Fizélyovcov z talianskeho Fiesola pri Florencii. Remeslo zdedil po otcovi a svoje remeselné kvality testoval na vandrovke v Rakúsku, Nemecku, Anglicku a Francúzsku. Paríž mu učaroval tak, že tam pracoval až tri roky. Rokokové inšpirácie z Versailles mu nedali spávať dovtedy, kým ich nezhmotnil. Po návrate do Banskej Štiavnice Karol prevzal otcovu dielňu a svoj talent, zručnosť a majstrovstvo prekoval nielen do vývesných štítov, okenných mreží, brán, kľučiek a zábradlí, ale aj do výchovy viac ako 180 učňov, ktorí sa potom uplatnili vo svete. Karol Fizély nemal konkurenciu široko-ďaleko. Vo dvojici čiernych labutí na bráne do botanickej záhrady zašifroval tajomstvo svojho kumštu. Sebavedomé tvary, kruhy, jednoduché línie a precízne spracovanie sú kódmi, ktoré sa oplatí rozlúštiť.


Nádej zomiera posledná a financuje dominanty


O tom, že morová epidémia v roku 1710 zobrala Štiavnici polovicu obyvateľstva, ste už určite počuli. Ale možno ste ešte nepočuli o tom, ako sila nádeje tých, čo prežili, zachránila mesto a vybavila preň monumentálne barokové súsošie, ktoré je dnes jedným zo symbolov Banskej Štiavnice.

Mor v roku 1710 bol krutý. Zubatá kosila obyvateľov bez výnimiek – zobrala si ich za pár mesiacov vyše 5000. Zdalo sa, že Štiavnici už niet pomoci a zanikne. No ľuďom, ktorým sa nákaza vyhla, sa podaril zázrak: Tak intenzívne sa modlili k Svätej Trojici, že mor sa náhle vytratil. Tí, čo prežili, sa s chuťou pustili do obnovy mesta aj baní. O 50 rokov neskôr už bola Štiavnica tretím najväčším mestom v Uhorsku. V lete roku 1751 sem dokonca zavítal cisár František Lotrinský (Mária Terézia sa vtedy po svojom dvanástom pôrode necítila fit, a tak cestu do Štiavnice musela oželieť). Mesto cisára očarilo. A keď si vo svojom luxusnom apartmáne v budove Berggerichtu vypočul príbeh o modlitbách účinných proti morovej epidémii, odhodlanie, pokora a sila nádeje ho dojali. Rozcítený sa rozhodol darovať Štiavnici zlaté dukáty na projekt mestského kamenného oltára na pamiatku obetí moru a poďakovanie patrónom, ktorí ochránili pozostalých. Sochár Dionýz Stanetti premyslel koncept a pripravil projekt monumentálneho barokového súsošia. Kolegovia z jeho dielne spracovali drevený model. A kamenársky majster Karol Holzknecht sa potom pustil do práce, ktorá mu trvala neuveriteľných 11 rokov. Súsošie sa dočkalo požehnania v júli roku 1764 za prítomnosti synov Františka Lotrinského – princov Leopolda a Jozefa II. - a dodnes sa hrdo vypína uprostred Námestia Sv. Trojice.


Letecký pohľad na Banskú Štiavnicu, v ktorej sa dá listovať ako v otvorenej knihe. Zdroj: Gashpar Creative

Dominanty Banskej Štiavnice na litografii Huga Löschingera. Zdroj: Rakúska národná knižnica