Pod zemou zaživa, ale slobodne
Tisíce rokov sa banícke zručnosti odovzdávali z generácie na generáciu ako tajná veda, ktorá svojim znalcom zabezpečovala mimoriadne spoločenské postavenie. Asi sa pýtate, čo mohlo byť na tej obrovskej námahe v bani za mizernú mzdu také mimoriadne. Odpoveď znie: sloboda.
Neznesiteľná ľahkosť baníckeho bytia
Hoci baníkov počas uplynulých stáročí ťažko skúšali neľudské pracovné podmienky, hlad a choroby, vždy boli na tom lepšie než ostatné obyvateľstvo. Baníci a príbuzné profesie boli pre vrchnosť zdrojom bohatstva. Preto nemuseli rukovať do vojen, nemali poddanské a nevoľnícke povinnosti a bez súhlasu panstva sa mohli sťahovať, kam chceli. Baníci si dokonca vytvárali finančné rezervy pre prípad úrazu alebo invalidity v baníckych bratských pokladniciach. Druhou stranou mince bola nepredstaviteľne ťažká práca a krátky život. Zvuk klopačky, ktorý zvolával baníkov do práce, ich takmer rovnako často odprevádzal do hrobu.
Rovní a rovnejší
Už v stredovekej Štiavnici by ste podľa veľkosti majetku a domu jednotlivých obyvateľov hravo určili, kto patrí k akej spoločenskej vrstve. Do tej najbohatšej, ktorú tvorili ťažiari (takzvaní waldbürgeri), nebolo ľahké sa dostať. Ťažiari obývali najkrajšie domy v strede mesta, sedeli v mestskej správe, mali pod palcom trh, tešili sa z daňových aj ďalších zvýhodnení. Do strednej vrstvy patrili remeselníci, drobní ťažiari a obchodníci. Baníci, zamestnanci zariadení a nádenníci tvorili najchudobnejšiu vrstvu. Ale zato slobodnú a s právom minúť ťažko zarobené peniaze v obchodoch u waldbürgerov. A potom tu boli ešte poľnohospodári. Na rozdiel od baníkov pracovali na čerstvom vzduchu, ale boli poddanými mesta s mnohými nepríjemnými povinnosťami.
Čo je veľa, to je veľa
Hoci baníci vedeli vydržať skoro všetko, v priebehu 15. až 20. storočia mnohokrát dali panstvu najavo, že majú svoje hranice. V roku 1525 vypuklo najväčšie banícke povstanie v stredoslovenskej banskej oblasti. Baníkom, ktorí odmietli nastúpiť do práce, sa kráľovná vyhrážala smrťou aj stratou majetku, hoci sotva nejaký mali. Nepokoje, ktoré trvali do roku 1526, boli pravidelne a kruto potláčané, no vzbúrencom priniesli mierne zlepšenie životných podmienok. Baníci prejavovali nespokojnosť pravidelne – aj za cenu smrteľných trestov. Ale v iných kútoch monarchie bol útlak zo strany feudálnej šľachty ešte väčší. Preto bola prosperujúca Štiavnica natoľko atraktívna, že mnohí obyvatelia vzdialených území boli ochotní absolvovať zložitý proces prijatia do stavu mesta. V 80. rokoch 18. storočia tu žilo už vyše 20-tisíc ľudí a Štiavnica bola po Pešti a Prešporku tretím najväčším mestom v Uhorsku.
Zlato hory prenáša
Kým sa v baniach začali používať pokrokovejšie metódy (oheň, neskôr strelný prach), stovky kilometrov podzemných chodieb pod Štiavnicou vysekali baníci len za pomoci kladivka a želiezka. Desiatky miliónov ton premiestnených hornín, dusivá temnota podzemných chodieb, život v ohrození... Napriek tomu baníctvo neprestáva fascinovať dodnes.
Pod zemou pracovali desaťtisíce mužov, a to od raného veku: Do bane chodili pomáhať už 7-roční chlapci. Postupne sa vytvorilo niekoľko kategórií baníkov. Niektorí sa venovali len hĺbeniu štôlní a šácht, ďalší pracovali na povrchu, pri doprave. O všetko ostatné sa starali dodávatelia materiálov, oblečenia a stravy. O kvalite dodávok povedzme len toľko, že baníci často trpeli podvýživou. A hoci každý týždeň dokázali vyťažiť veľké množstvo striebra, ťažko by ste našli medzi nimi niekoho, kto by vlastnil čo len jednu striebornú mincu. Baníci síce neboli poddaní, ani nevoľníci, ale ťažiari vedeli, ako ich spútať: Vyplácali im mizerné mzdy a keďže potraviny, pivo a víno mali v rukách rovnako ako ťažbu, baníkov dokázali prinútiť, aby svoje zárobky vracali späť do vreciek zamestnávateľov. Akoby to nestačilo, v roku 1608 dostávali baníci za trojtýždňovú prácu len dvojtýždňovú mzdu. Pracovný čas sa neustále predlžoval. Navyše, ako popisuje anglický lekár Eduard Brown vo svojom cestopise zo 17. storočia, štiavnickí baníci kopali často naslepo – podľa náhodného rozhodnutia ťažiarov. Vraj sa stalo, že šesť rokov bezvýsledne kopali približne 3,5 metra od miesta, kde sa v skutočnosti nachádzalo zlato. Alebo na inom mieste sa k zlatej žile dostali až po 12 rokoch námahy. To všetko v temnote presvetlenej iba plameňom kahancov na loj. Mimochodom, najväčšia lojáreň v Štiavnici sa nachádzala tam, kde sú dnes schody k Chemickej škole – pri vedľajšom vchode do botanickej záhrady.
Lesk a bieda ťažiarov
Za to, že dnes na Námestí Svätej Trojice, Radničnom námestí či na Ulici Andreja Kmeťa môžeme obdivovať fasády honosných palácov, vďačíme ľuďom, ktorí počas svojho života nepatrili medzi miláčikov baníckej verejnosti. Luxusné domy boli majetkom ťažiarov, ktorí stelesňovali príčinu baníckej poroby. Ale ani ich bohatstvo nebolo zárukou dlhého a spokojného života.
Ťažiari v stredovekej Banskej Štiavnici pochádzali väčšinou z nemeckého Saska a Durínska. Vlastnili všetky prevádzky – aj huty, aj stupy, aj banské mlyny. Zároveň kontrolovali trhy s potravinami a mali právo výčapu. Víno dovezené z Dalmácie a pivo varené priamo v meste čapovali v krámcoch na dnešnej ulici Andreja Kmeťa. Niektorí z ťažiarov dokonca videli v predaji alkoholu väčšiu budúcnosť než v baníctve. To poriadne napálilo kráľa Mateja v roku 1481. Tým waldbürgerom, ktorí zanedbávali ťažbu, zakázal čapovať víno, pretože opití baníci neboli výnosní pre kráľovskú pokladnicu. Ťažiari, ktorí brali baníctvo vážne, sa spájali do spoločných banských podnikov a boli prepojení aj rodinne, lebo do svojej uzavretej skupiny nechceli nikoho pustiť. Keby ste si bližšie posvietili na vlastníkov adries na námestí, zistili by ste, že každý s každým bol nejaká rodina. Muži sa v tých časoch dožívali nízkeho veku a ich vdovy a majetky sa potom tešili záujmu ďalších mužov krátkej životnosti. V búrlivom 17. storočí postupne povymierali alebo sa rozptýlili kade-tade po svete. Banské spoločnosti však prežili. Najsilnejšia v stredoslovenskej banskej oblasti bola Gerambova banská únia, ktorú založil Ján Jozef von Geramb v roku 1743. Prosperovala ešte aj koncom 19. storočia, no po poklese ceny striebra to s ňou išlo dolu vodou a v roku 1906 skrachovala.
